Správy - CHCEL SOM SA ZLEPŠOVAŤ BEZ OHĽADU NA TO, ČI PRÍDE REVOLÚCIA, ALEBO NIE

Keď sa započúvate do rozprávania Romana Kišša, ktorý sa Piešťancom spája najmä s podnikom Tesla a prvými slovenskými 8-bitovými mikropočítačmi PMI 80 a PMD 85, zistíte, že za jeho životným úspechom stoja dve konštanty. Silná vnútorná motivácia pracovať na svojich schopnostiach a istá dávka šťastia.

Vždy ste si išli za svojím cieľom. Kde sa vo vás vzal ten hnací motor, ktorý vás stále posúva vpred?

Odjakživa ma bavila elektronika. Nedávno som prednášal na piešťanskom gymnáziu a uvedomil som si, že som tam už po tretíkrát. Prvý raz som tam ešte ako žiak základnej školy priniesol na výstavu elektrónkové rádio, neskôr som tam prišiel s počítačom PMD 85 a naposledy som študentom hovoril o ocenení Microsoft Most Valuable Professional. Som presvedčený, že každý z nás má nejaké vlastnosti a talenty, ktoré sú rozptýlené v mozgovej pamäti. No treba ich sceliť dokopy. Tá danosť vo mne nebola ničím výnimočná. Rozdiel je len v tom, že ja som ju rozvíjal. Životná cesta je daná rôznymi okolnosťami, napríklad štúdiom a tak ďalej. Vedomosti v mojom prípade boli doslova vydreté. Navyše zo skúsenosti viem, že človek musí mať aj trochu šťastia. Hovorievam, že Steve Jobs mal svoju garáž. V socializme nebolo možné mať garáž a tak tá „moja garáž“ bola Tesla Piešťany, a tam som sa realizoval.

Ako sa človek dostane k rozhodnutiu odcestovať na iný kontinent a začať úplne od začiatku?

Jedno ráno, bolo to už po Nežnej, som sa zobudil a pred očami mi naskočil môj život ako film. Mal som rodinu s dvomi školákmi a moja manželka bola ku môjmu hobby veľmi tolerantná. Keď sledujete sochára pri práci, vidíte balvan, na ktorom pracuje. Ešte nevidíte jeho dielo, ale sochár ho už vidí. Takéto niečo sa mi prehnalo mysľou a hovorím manželke: ja musím odísť.

Kvôli emigrácii svojich sestier ste počas minulého režimu figurovali na „čiernom zozname“. Aj napriek tomu ste v práci nepoľavovali.

Nezvolil som si tú cestu, že by som nepracoval a odporoval systému za to, že som na nejakom zozname. Tí čo takto vzdorovali si neuvedomili jednu vec – že ničia sami seba, nie systém. Zvolil som úplne opačný postup. Pracoval som viac a pracoval som na svojich vedomostiach, schopnostiach a skúsenostiach. Chcel som sa zlepšovať bez ohľadu na to, či príde Nežná revolúcia, alebo nie. Robil som to pre seba, pre svoje uspokojenie, aby som vedel pochopiť súvislosti komplexne.

Asi nebolo jednoduché začínať v Kanade od začiatku.

Mal som vtedy 43 rokov, to je ťažký vek na začínanie od nuly. V kapse som mal zhruba desať tisíc dolárov, ktoré som získal za PMD 85. V Kanade som si kúpil auto, lebo bez neho sa tam nedá existovať, a asi po troch mesiacoch som havaroval a auto som rozbil. Vo vrecku mi nakoniec ostal naozaj len ten jeden dolár. Neviem to lepšie vysvetliť, ale keď som prišiel do Kanady, cítil som sa ako jednooký. Tým, že som na sebe pracoval a venoval som čas svojmu rozvoju, jedno oko som si otvoril. Ale to druhé nie. To vám vtedy neumožnil systém, zvlášť keď ste neboli komunista alebo jeho sympatizant, tok informácií prakticky neexistoval, nebol Google ani internet.

Keď prišiel čas hľadať si prácu v Toronte, zavážili tam vaše úspechy z Československa?

Kým som čakal na pridelenie statusu „landed immigrant“ (povolenie na pobyt), išiel som na univerzitu v Toronte, kde som mal tak trochu šťastie. Podarilo sa mi presvedčiť jedného docenta zo Švajčiarska, aby mi dovolil preňho pracovať a za to som mohol zadarmo navštevovať prednášky. Nebolo to štúdium v pravom zmysle slova, lebo som si nič neplatil, a ani by som na to nemal. Na mojom resumé boli skúsenosti z Československa, ale to tam nikoho nezaujímalo. Vďaka práci na univerzite som si postupne budoval životopis, s ktorým som po roku mohol ísť na prvé pohovory. Vlastne sa mi počas toho prvého roka podarilo otvoriť to druhé oko. To bol môj cieľ.

Akú stratégiu ste zvolili pri hľadaní zamestnania?

Od začiatku mi bolo jasné, že nemôžem robiť prácu na plný úväzok, lebo vtedy ste zamestnanec, ktorý buduje cudziu firmu. To nebolo pre mňa. Zaujímali ma projekty, preto som začal pracovať ako kontraktor. Prechádzal som rôznymi oblasťami. Čo iní robili roky, ja som musel prejsť za pár mesiacov. Bol som neustále v pohybe. Peniaze ma nemotivovali, tie prichádzali za mnou vďaka mojim výsledkom, vedomostiam a skúsenostiam. Používal som ich ako prostriedok k cieľu.

Opäť sa vraciame k tej húževnatosti.

Otec ma naučil, že keď padnem na dno, nesmiem tam ostať ležať, naťahovať ruku a čakať na pomoc. Musím sa postaviť, oprášiť, nasmerovať sa, aj to je veľmi dôležité, a ísť. A zase padnem a musím sa znova zdvihnúť. Keď som sa narodil, zoštátnili nám rodinný majetok. Môj otec bol zvečera do rána robotník. Ale aj vďaka tomu som sa mohol venovať tomu, čo ma bavilo. Keby sa to neudialo, celkom určite by som pracoval v rodinnom podniku. Síce som nemohol napredovať tak rýchlo, ako som si predstavoval, ale išlo to. Napríklad som chodil po Piešťanoch zbierať papier a nosil som ho do zberu. Za našetrené peniaze som si išiel do obchodu kúpiť odpor, kondenzátor, čokoľvek, aby som mohol bastliť. Trvalo mi takmer rok kým som si našetril 115 korún na trafo spájkovačku, ktorú mám mimochodom dodnes. Mohol som mať desať – dvanásť rokov. Ale za tú húževnatosť vlastne „ďakujem“ komunizmu, všakže?

Po úspešných rokoch v Kanade a neskôr Kalifornii ste sa vrátili naspäť.

Vrátil som sa domov. Ako sa hovorilo za socializmu, bol som „dočasne umiestnený“ na Západe. Z dvadsiatichpiatich rokov bolo tridsať. Keď som odchádzal, nevedel som, či sa sem ešte vrátim, ale nebúral som mosty. Dlhé roky som sa kvôli práci vracal iba na Vianoce. Keď som pracoval pre Visa International alebo bankové či finančné inštitúcie, musel som pracovať nonstop, nemohol som si vziať dovolenku. Ako deti dorastali a manželka ochorela, chodil som podstatne častejšie. Aj počas tých superaktívnych rokov som vždy dával niečo naspäť. Či už na priemyslovku s Teslákmi, alebo na školách v Novom meste nad Váhom či v Starej Turej alebo som prednášal v Microsoft Bratislava. Keď som sem prišiel, nebral som to úplne ako dovolenku, snažil som sa niečo odovzdať ostatným. Človek sa z otázok študentov veľa naučí. Definitívne rozhodnutie urobil covid. Povedal mi jednoznačne stop. Je čas na návrat. Navyše sa blížim k životnému jubileu...

Čím sa zaoberáte v týchto dňoch?

Zapojil som sa do vyučovacieho procesu na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej, kde študenti majú možnosť pracovať so špičkovými Microsoft Technológiami ako Azure, Internet of Things (IoT) a tak ďalej, na samostatných projektoch. Navyše sem nastúpili aj moje vnučky, čo je ďalší dôvod, prečo by som túto školu rád povzniesol. Najdôležitejšie je, aby mali študenti úprimný záujem o tieto veci. Ak ho nemajú, niekde nastala chyba. Vtedy sa treba pozrieť v prvom rade na seba. Druhá možnosť je, že sú to nesprávni študenti. Sú šikovní, ale sú na nesprávnom mieste v nesprávny čas, možno ich práve zaujíma niečo iné. To odovzdanie vedomostí prebieha aj tak, že im dáme do hlavy „chrobáka“ a ten ich bude hnať ďalej. Sú aj študenti, ktorých to úprimne baví. No a stále pracujem ako dobrovoľník vo fórach Microsoftu a StackOverflow, je to moje hobby. Ako rád hovorievam: „Job is my hobby, hobby is my job.“

Ing. Roman Kišš (1948)

Legenda československej mikropočítačovej histórie. Konštruktér prvých slovenských osobných 8-bitových mikropočítačov PMI 80, PMD 85 a 16-bitového osobného počítača PC 88v podniku Tesla Piešťany a taktiež školského počítača Didaktik Alfa (klon PMD 85) vyrábaného v Didaktik Skalica. Od roku 1990 pôsobil v Kanade, neskôr v Kalifornii v rôznych IT firmách. Desaťkrát po sebe získal ocenenie Microsoft Most Valuable Professional (MVP), ktoré sa v komunite používateľov technológií Microsoftu považuje za počítačového „Oscara“. Svoju profesionálnu kariéru IT guru-kontraktora postupne ukončil a v súčasnosti odovzdáva svoje vedomosti študentom Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej v Piešťanoch. V roku 2023 získal Cenu mesta Piešťany za vynikajúce tvorivé výkony a významné výsledky vedeckej a technickej činnosti, ako aj za propagáciu Piešťan doma i v zahraničí.

foto: Martin Ričány; archív Romana Kišša

Pozn.: Roman Kišš získal ocenenie Microsoft Most Valuable Professional celkovo desaťkrát. Na fotografiách je v poradí prvé (2004) a posledné (2014) ocenenie.